Večne márny boj Josého Mourinha

José Mourinho vyhral ďalší titul, radiť jeho meno po bok najväčších trénerských velikánov futbalovej histórie by však bolo rovnaké ako oceňovať robotníkov, ktorí postavili Hundertwassehaus, miesto samotného Hundertwassera.

Tituly sú samozrejme dôležité. V každom športe píšu históriu víťazi; vždy to tak bolo a vždy to tak aj bude. Kúzlo futbalu však spočíva v tom, že ide o jediný masovo rozšírený kolektívny šport, v ktorom môže byť tréner úplne oslobodený od jednoduchej funkcie motivátora – zatiaľ čo v hokeji, basketbale, baseballe alebo napríklad hádzanej pracuje každý kouč s pevne danými pozíciami hráčov, futbaloví stratégovia môžu improvizovať, a tí úplne najlepšie to tiež robia.Ideálny futbalový tréner musí byť trochu tělocvikář, trochu šachista a trochu filozof. Futbal je romantická hra, ktorej historický vývoj formovali v prvom rade veľké myšlienky. José Mourinho sa iba naučil veľmi dobre ovládať svoje remeslo.

Ak sa totiž bavíme o skutočných legendách, zistíme, že išlo prakticky bez výnimky o mužov, ktorí priniesli do hry niečo nové. Je dôležité uvedomiť si, že toto nie je polemika s Mourinhovými výsledkami, obžaloba jeho herného štýlu, ani slepá apologetika romantických “arkádových” stratégov, pre ktorých sú trofeje vždy až na druhom mieste; toto je iba konštatovanie, že pripustíme ak diskusiu o Mourinhovom zaradenie do zoznamu najväčších trénerov v dejinách, neporovnávame ho s Manuelom Pellegrinim ani Brendanom Rodgersom.V tejto spoločnosti sú jeho konkurentmi páni, ktorí okrem veľkých výsledkov dokázali tiež zmeniť vnímanie futbalu ako takého.

Ide o prostú snahu nepídit sa len za tituly, ale za skutočným odkazom. Mourinhovým učinil budú vyhrané medaily. Bude ich veľa (už teraz má na konte 22 rôznych trofejí zo štyroch krajín, a to je jeho kariéra sotva v polovici), dosť možno najviac v celej histórii, ale až budú kronikári budúcich generácií pátrať po jeho kariére, uspokoja sa s touto vetou: “José Mourinho dosiahol veľkých vecí, pretože si požičal filozofiu od Helenia Herrery.” Možno pripomenú pamätný výrok Arrigo Sacchiho, ktorý raz vyhlásil, že budúcnosť futbalu bude menej o akciu a viac o reakciu.Podotknú, že Portugalčan vyhral všetko, čo sa vyhrať dalo, ale nebudú mať potrebné písať knihy o tom, ako toho dokázal.

Čo totiž najviac odlišuje Mourinha od skutočných legiend je fakt, že Portugalčan nehľadá cesty, ako na ihrisku dominovať. Má geniálny schopnosť analyzovať súpera, vynulovať jeho najväčšie zbrane a zbierať tak dôležitá víťazstvo, ale odmieta aktívne budovať čokoľvek, čo by sme niekedy v budúcnosti mohli nazývať “Mourinhovým štýlom”. Dominancia pritom nemusí byť založená len na ofenzívnym poňatie – veď aj totálne futbal, ako ho kedysi (nezávisle na sebe) definovali Rinus Michels s Valerijom Lobanovským, je v podstate len o nápade rozširovať ihrisko s loptou na kopačkách a naopak ho zužovať bez neho.Sám Mourinho sa v počiatkoch svojej kariéry ostatne učil od Louisa van Gaala, ktorý z myšlienky totálneho futbalu (brániť aj útočiť ako jeden tím, bez ohľadu na primárnej pozície jednotlivých hráčov) priamo vychádza. Táto filozofia ide pomerne ľahko ohnúť do podoby súčasnej Chelsea; Mourinhove vzájomne sa prelínajúce a vystupujúci defenzívne bloky majú esenciálne základ v Michelsově Ajaxu.

Dôležité je, že Mourinho nebol tým, kto na začiatku prišiel s nápadom ; nie je inovátorom, nikam futbal ako taký neposúva. Je ako herec, ktorý vie dokonale zahrať akúkoľvek úlohu – takého herca si kráľovsky zaplatí každý ambiciózny režisér, ale on sám sa potom nesmie čudovať, keď sa noví študenti budú učiť hrať podľa skutočných osobností.Byť revolucionárom je náročná cesta bez záruky úspechu, a Mourinho je príliš pohodlný na to, aby ju bol ochotný podstúpiť. Nie, keď hneď na prvý odbočke číha prísľub oveľa ľahšie získateľných trofejí.

Helenio Herrera, ktorého negativistický prístup, ješitný povaha, strategický um a dôraz na budovanie kultu vlastnej osobnosti robia z Mourinha jeho pomerne presnú reinkarnáciu, tiež nebol tým, kto vymyslel catenaccio – v Taliansku sa o tejto otázke vedú spory, najznámejší je však “rybársky” príbeh Nerea Rocca.Podľa neho mladý Rocco raz na brehu premýšľal, ako čo najefektívnejšie zabrániť inkasovanie zbytočného množstva gólov, keď vtom si všimol, že rybári používajú dve siete: jednu ‘základné’ a jednu ‘náhradné’, určenú na pochytané rýb, ktoré tou prvou prekĺzli. Táto historka je síce možná pritiahnutá za vlasy, práve takto ale vznikajú futbalové dejiny – Roccův nápad poistiť obrannú trojicu stiahnutím jedného stredopoliara na post libera (priamo pred brankára) dal vzniknúť celej jednej dôležité kapitole histórie futbalu. A nezáleží na tom, že Karl Rappan to isté urobil už v 30. rokoch v Ženeve a Alexander Abramovič o pár rokov neskôr v Samare. Dôležité je, že catenaccio vstúpilo do dejín.Po Mourinhovi žiadny podobný odkaz nezostane.

Nemožno pritom argumentovať tým, že vo futbale bolo už všetko vymyslené; aj medzi súčasnými trénermi je niekoľko veľkých inovátorov. Marcelo Bielsa raz nájde svoje meno v učebniciach u hesla “vysunutý pressing”, Pep Guardiola zase nanovo definoval princíp držania lopty. Mimochodom, či má niekto zo súčasnosti možnosť stať sa jednou najlepším trénerom všetkých čias, je to práve Guardiola – jeho Barcelona totiž víťazila vďaka tomu, že bola prakticky neporaziteľná. Ak súper nemá loptu, nemôže streliť gól, a ak nestrelí gól, nemôže vyhrať. Chelsea treba raz vypiluje svoj súčasný štýl k úplnej dokonalosti, stále ale bude fundamentálne možné ju poraziť, pretože nedominuje, necháva hrať súpera.Keby teraz Mourinho s Guardiolom zohrali dvadsať vzájomných stretnutí a Portugalčan všetky vyhral, ​​stále to nezmení vôbec nič na tom, že Guardiola je väčším trénerom – možno nie úspešnejším, ale väčším .

Mourinhova rezignácia na systematickú tvorbu vlastného herného odkazu ho v tejto kategórii stavia aj pod mená ako Luciano Spalletti, ktorý v roku 2006 vynašiel systém 4-6-0, Rafa Benítez, ktorého Valencia kedysi predstavila svetu teraz už klasické 4-2-3-1, alebo jeho súčasná nemesis Arséne Wenger. To on ako prvý v Anglicku začal stavať ofenzívne ladené hráča na pozície krajných bekov a priamo sa tak podpísal pod jeden z najdôležitejších taktických prvkov Mourinhova štýlu.Portugalci je nutné priznať, že správne nasadil tri stredné záložníkov proti klasickému 4-4-2, táto myšlienka – teda přečíslit súpera v jednej oblasti a získať tak na svoju stranu územnú prevahu – však vznikla už pred vojnou vo Viedni, kde Matthias Sindelar zistil, že útočník môže behať aj dozadu.

Súčasný kouč Chelsea raz nájde svoje meno po boku Herrery alebo Bélu Guttmann. Všetci skvelí stratégovia, trochu cynici, trochu negativisti, napospol egoisti posadnutí trofejami. “Guns to hire”. Oni ale futbal nijako nemení ani nikam neposúvajú, len ťaží maximum z práce tých, ktorí prišli pred nimi.A preto José Mourinho nepatrí a nikdy nebude patriť medzi najväčšie trénermi histórie – tí si totiž vedeli zaistiť nesmrteľnosť u všetkých fanúšikov, nie len u tých, ktorí podporovali ich tímy v tej krátkej dobe ich vlády.